Archivácia dát

( metódy zálohovania, archivácia  komresia, dekompresia )

Dáta je nutné chrániť pred zničením, poškodením či zneužitím. Zabezpečeniu dát na počítači je potrebné venovať dostatočnú pozornosť, pretože tam je často krát výsledok niekoľkoročnej práce používateľa.
Software sa dá z inštalačných diskov obnoviť v priebehu niekoľkých hodín. Dáta môžu byť zničené chybou obsluhy, chybou SW, haváriou HW, môžu byť spolu s počítačom zničené živelnou udalosťou, môžu byť aj zničené, poškodené, pozmenené v cudzí prospech, ukradnuté a zneužité nepovolanými osobami v dôsledku hackerského útoku – neoprávneného prieniku do počítača alebo celého počítačového systému. (Riziko straty dát v dôsledku pôsobenia vírusu si môžete prečítať v nasledujúcom článku.)

Zabezpečenie dát pred stratou (zničením) z ľubovolného dôvodu vykonávame zálohovaním. Zálohovaniu a
archivácii dát sa venuje samostatná kapitola, teraz si však pripomeňme, že účinné zálohovanie musí byť:

• pravidelné
• dôsledné
• dáta musia byť uložené fyzicky mimo pracovného počítača, pokiaľ možno aj v inej miestnosti

Pravidelné a dôsledné zálohovanie je prvým predpokladom minimalizácie škôd aj pri napadnutí vírusom.
Pre prípad straty dát v dôsledku zničenia či poškodenia pracovných súborov s dátami vytvárame záložné
kópie súborov.
Neaktuálne dáta, ku ktorým nepotrebujeme pravidelný prístup, ale ktoré je potrebné uchovať vzhľadom na
možnú potrebu použiť ich v budúcnosti, archivujeme.
Pre efektívne uchovávanie záložných súborov a archívov používame komprimáciu súborov.

Princípom zálohovania je pravidelné ukladanie záložných kópií pracovných súborov. V prípade zničenia
pracovného súboru obnovíme dáta zo záložného súboru. Zmeny vykonané v pracovnom súbore od posledného zálohovania sú nenávratne stratené – túto časť práce je potrebné vykonať znova.
V rôznych podmienkach a pre rôzne typy dát volíme rôzne metódy zálohovania

Metódy zálohovania

• jednoduché – z originálu sa vytvára jediná záložná kópia. Používa sa na rýchle zálohovanie bežných pracovných súborov nepríliš veľkej dôležitosti. 
• viacnásobné – z originálu sa vytvára viacero záložných kópií, uložených na rôznych médiách. Používa sa na zálohovanie dôležitých dát. 
• viacstupňové – z originálu sa vytvorí záložná kópia, z pôvodnej zálohy sa vytvorí záloha druhého stupňa atď. – vzniká kaskáda záložných súborov, ktoré obsahujú projekty v rôznej fáze rozpracovanosti. Používa sa na zálohovanie dôležitých projektov, kde je potrebné mať odložené rôzne etapy realizácie. 

Podľa spôsobu ukladania záložnej kópie 

• záloha vytvorená priamo na tom istom médiu - najbežnejší spôsob rýchleho zálohovania v priebehu práce - rýchle, pohotové, ale neochráni v prípade zničenia nosiča dát. Mnohé programy umožňujú automatické vytváranie záložných súborov typu .bak vždy pri uložení novej verzie súboru 
• zálohovanie na záložnom serveri - pravidelné zálohovanie väčších objemov dát, rýchle, dobre chráni pred zničením, horšie chráni pred zneužitím (neoprávnené prieniky po sieti). Automatické zálohovanie obstaráva špeciálny program (často býva súčasťou operačného systému) 
• zálohovanie na vonkajšie pamäťové médiá (diskety, CD, DVD, USB, externý HDD)
• dôkladné zálohovanie dôležitých údajov po ukončení väčších etáp práce - najspoľahlivejšie, umožňuje veľmi bezpečné uloženie dát (napr. do trezoru), ale najmenej pohotové zálohovanie musí vykonať užívateľ, automatické zálohovanie na výmenné médiá podporujú iba špecializované prostriedky (pásové mechaniky) 

Archivovanie 

Dáta, ktoré nie je potrebné ďalej udržiavať na pracovnom disku, ale zároveň je potrebné ich odložiť pre
neskoršie použitie alebo archívne účely (dokončené publikácie, projekty, uzatvorené účtovníctvo za určité obdobie a pod.), archivujeme spravidla na bezpečnom mieste na vonkajších pamäťových médiách (diskety, CD, DVD, USB, externý HDD).

Zálohovať a archivovať súbory je možné buď jednoduchým kopírovaním, alebo s použitím špeciálnych
zálohovacích utilít (napr. BACKUP, FASTBACK, automatické zálohovanie vo Windows a pod, .), alebo s využitím komprimácie.
Ukladanie záložných kópií a archívov je náročné na kapacitu médií. Preto sa používa komprimácia (nazýva sa tiež kompresia, balenie, pakovanie, zipovanie...)
Princípom komprimácie je prekódovanie súboru tak, aby sa zmenšil objem uchovávaných dát bez straty 
informácie. 
(Veľmi zjednodušene: Namiesto informácie „5,5,5,5,5,5,2,2,2“ zapíše „6x5, 3x2“)
V skutočnosti ide o veľmi zložité matematické algoritmy, ktoré v súbore vyhľadávajú možnosti
najefektívnejšieho zakódovania dát. Dáta v komprimovanom súbore zaberajú menej pamäťovej kapacity, je ľahšie ich uskladniť a prenášať, ale nie sú prístupné na spracovanie. Aby bolo možné komprimované dáta normálne používať, je nutné ich opäť dekomprimovať (rozbaliť).
Dôležitým parametrom komprimácie je kompresný pomer: Udáva pomer medzi objemom dát 
v zkomprimovanom a nezkomprimovanom tvare, vyjadrený v percentách. 
Hodnota kompresného pomeru závisí jednak od účinnosti použitej kompresnej metódy, jednak od typu
komprimovaných dát. Dosahovaný kompresný pomer je najdôležitejšou charakteristikou každého komprimačného programu. Komprimácia sa veľmi často používa aj na účely prenosu veľkých súborov. V takom prípade je však potrebné zabezpečiť, aby aj na cieľovom počítači bol nainštalovaný kompaktibilný komprimačný program.

Komprimačné programy 

Sú programy, spravidla distribuované ako shareware, špecializované na komprimáciu. Je to napr. PKZIP,
LHARC, ARJ, RAR,WinZIP, WinRAR, a mnoho ďalších. Komprimáciu umožňujú aj niektoré súborové manažery, kompresné utility sú súčasťou aj mnohých iných programov. Komprimovaným súborom sú priradené koncovky podľa typu komprimačného programu (napr *.arj, *.rar, *.zip atď.)

Všetky komprimačné programy však v zásade obsahujú nasledovné funkcie:

• NEW – vytvorenie nového archívneho súboru 
• ADD - pripojenie súborov do archívu, (niekedy vytvorenie nového archívu) 
• MOVE - presun súborov do archívu 
• DELETE - vymazanie súborov z archívu 
• UPDATE, FRESH - aktualizácia archívu 
• EXTRACT - dekompresia (obnovenie súborov z archívu) 
• VIEW – prezeranie obsahu súborov v archíve 
• TEST, CHECK - kontrola celistvosti archívu 

Postup pri vytváraní archívneho súboru

Pri vytváraní archívu, bez ohľadu na použitý program, musíme špecifikovať:

• ako sa má volať archívny súbor a kde má byť uložený (cesta) 
• ktoré súbory z ktorých adresárov majú byť do archívu komprimované 
• druh výstupného súboru
• kompresnú metódu

Komprimačný program môže vytvoriť niekoľko druhov výstupných súborov:

• bežný archívny súbor - kapacita výstupného súboru nie je obmedzená. Používa sa pri ukladaní archívu na HD, alebo keď veľkosť komprimovaného súboru nepresahuje kapacitu diskety 
• archívny súbor na viac diskiet – použijeme, ak potrebujeme na diskety umiestniť archívny súbor, ktorý aj po komprimácii má väčšiu veľkosť, ako je kapacita jednej diskety (spravidla 1,44 MB). 
• samorozbaliteľný archívny súbor – výsledkom je spustiteľný (*.exe) súbor, ktorý sám vykoná dekompresiu do aktuálneho adesára.

Komprimačné programy umožňujú spravidla nastaviť kompresnú metódu.
Na výber je zvyčajne niekoľko možností:

• BEST (MAXIMUM) – najlepší kompresný pomer, ale najpomalšia 
• FAST (SPEED) – kompresia je najrýchlejšia, ale najmenej účinná 
• OPTIMUM – kompromis medzi kvalitou a rýchlosťou kompresie 

Po nastavení všetkých uvedených parametrov môže prebehnúť vlastná kompresia
Pri dekomprimácii musíme postupovať analogicky:

• Otvoriť archív pomocou kompresného programu
• Vybrať súbory na dekomprimáciu
• Určiť cieľový adresár
• Vykonať dekompresiu

Prostredie programov sa líši podľa operačného systému, jednotlivé programy danej skupiny sú si však
prostredím, príkazmi aj možnosťami veľmi podobné.

DHCP

Dynamic Host Configuration Protocol (DHCP) je (súbor protokolov) sieťová služba, ktorá umožňuje, aby klientom (počítač, router alebo sieťový adaptér) siete boli automaticky pridelené nastavenia zo servera, miesto ručného nastavovania každej stanice samostatne. Počítače, ktoré sú nastavené ako DHCP klienti nepotrebujú žiadne ďalšie nastavenia. Získajú ich od DHCP servera a tieto nastavenia sú neviditeľné pre bežného používateľa.

Najčastejšími nastaveniami, ktoré poskytuje DHCP server DHCP klientom sú:

• IP adresa a sieťová maska 
• DNS
• WINS

Avšak DHCP server môže poskytovať aj nastavenia, akými sú:

• Názov hostiteľa
• Názov domény
• Predvolená brána
• Časový server
• Tlačový server

Výhodou použitia DHCP je to, že mení nastavenia v celej sieti. Ak chceme napríklad zmeniť DNS server, stačí ho zmeniť iba na DHCP serveri a všetci klienti siete zmenia nastavenie hneď po tom, ako sa ich DHCP klient spojí s DHCP serverom. Ďalšou výhodou je tiež ľahšie začlenenie nového počítača do siete, pretože nepotrebujeme zisťovať, ktorá IP adresa je voľná. Vylúči sa tiež riziko priradenia rovnakej IP adresy dvom počítačom.

DHCP server môže byť nastavený dvoma spôsobmi:

MAC adresa

Táto metóda použitia DHCP vyžaduje zadefinovanie všetkých fyzických adries sieťových kariet pripojených do siete, pomocou ktorých sa budú klienti identifikovať a následne im bude poskytnuté nemenné nastavenie vždy, keď pošlú požiadavku DHCP serveru.

Rozsah adries

Táto metóda vyžaduje zadefinovanie rozsahu IP adries, z ktorého budú dynamicky poskytované DNS klientom systémom "kto prv príde, ten skôr melie". Keď sa DHCP klient zo siete odpojí na určitý čas, jeho konfigurácia sa zruší a adresa bude vrátená späť do zoznamu voľných adries, aby mohla byť pridelená inému DHCP klientovi.

Kein Geld für Irokesen

( Článok z 1 Lekcie Themen Aktuell 2 + preklad ) 

Ein junger Arbeitsloser in Stuttgart bekommt vom Arbeitsamt kein Geld. Warum? Den Beamten dort gefällt sein Aussehen nicht. 

Jeden nezamestnaný mladý muž zo Stuttgartu nedostal od Úradu práce žiadne peniaze. Prečo? Vedeniu sa nepáčil jeho vzhľad. 

Jeden Morgen geht Heiny Kuhlmann, 23, mit einem Ei ins Badezimmer. 
Každé ráno vojde Heiny Kuhlmann, 23, do kúpeľne s vajcom.
Er will das Ei nicht essen, er braucht es für seine Haare. 
Neplánuje ho zjesť... on ho potrebuje kvôli vlasom.
Heinz trägt seine Haare ganz kurz, nur in der Mitte sind sie lang und rot. 
Heinz má vlasy ostrihané úplne na krátko, iba v strede sú dlhé a červené.
Für eine Irokesenfrisur müssen die langen mittleren Haare stehen.
Pre správny účes musia vlasy v strede stáť.
Dafür braucht Heinz das Ei.
Pre toto potrebuje Heinz to vajce.
"In Stuttgart habe nur ich diese Frisur," sagt Heinz.
"Iba ja mám v Stuttgarte takýto účes," hovorí Heinz.
Das gefällt ihm. 
Miluje to.
Das Arbeitsamt in Stuttgart hat eine andere Meinung. 
Úrad práce v Stuttgarte má iný názor.
Heinz bekommt kein Arbeitslosengeld und keine Stellenangebote. 
Heinz nedostáva nijaké nezamestnanecké dávky a nemá prácu.
Ein Angestellter im Arbeitsamt hat zu ihm gesagt: "Machen Sie sich eine normale frisur. Dann können Sie wiederkommen."
Zamestnávateľ v práci mu povedal: "Daj si normálny účes. Potom sa môžeš vrátiť späť."
Ein anderer Angestellter meint: "Herr Kuhlmann sabotiert die Stellensuche."
Iný zamestnávateľ povedal: "Pán Kuhlmann marí hľadanie zamestnania."
Aber Heinz Kuhlmann möchte arbeiten. 
Ale Heinz Kuhlmann chce pracovať.
Sein früherer Arbeitgeber, die Firma Kodak, war sehr zufrieden mit ihm.
Jeho predchádzajúci zamestnávateľ, firma Kodak, s ním bol veľmi spokojný.
Nur die Arbeitskollegen haben Heinz das Leben schwer gemacht. 
Jedine kolegovia mu sťažovali život.
Sie haben ihn immer geärgert. 
Vždy ho rozčuľovali.
Deshalb hat er gekündigt.
Preto odišiel.
Bis jetz hat er keine neue Stelle gefunden. 
Až doteraz hľadal novú prácu.
Die meisten Jobs sind nichts für ihn, das weiß er auch: "Verkäufer in einer Buchhandlung, das geht nicht. Dafür bin ich nicht der richtige Typ. "
Väčšina zamestnaní nie je pre neho vhodná, on to vie: "Nemôžem byť predavačom v kníhkupectve. Proste nie som ten správny typ."
Heinz will arbeiten, aber Punk will er auch bleiben.
Heinz chce úracovať, no zároveň sa nechce vzdať Punku.
Gegen das Arbeitsamt führt er jetzt einen Prozess. 
V súčasnosti vedie proti Úradu práce súdny proces.
Sein Rechtsanwalt meint: "Auch ein arbeitloser Punk muss Geld vom Arbeitsamt bekommen."
Jeho právnik povedal: "Aj punkáč, ktorý prišiel o zamestnanie potrebuje peniaze."
Heiz Kuhlmann lebt jetzt von ein paar Ero. Die gibt ihm sein Vater.
Heuy Kuhlmann teraz žije len z pár Euro. Dal mu ich jeho otec.

Deklination des unbestimmten Artikels

(Skloňovanie neurčitého člena)

V nemčine platí, že:

• každé podstatné meno píšeme veľkým začiatočným písmenom (der Vater, die Mutter, dieSlowakei, ein Mann, einem Kind, das Auto, ...)

• pri každom podstatnom mene stojí člen

• Nemčina má 4 pády – nominatív, genitív, datív a akuzatív. Určitý člen teda skloňujeme v týchto pádoch. 

• V nemčine nemajú podstatné mená koncovky ako v slovenčine. Funkciu slovenských koncoviek podstatných mien, ktoré sa v každom páde menia, majú v nemčine členy! (mame – der Mutter, otcov – des Vaters, brata – den Bruder, nejakému žiakovi – einem Schűler )

Člen poznáme:

• určitý – der (mužský rod), die (ženský rod), das (stredný rod)
• neurčitý – ein (mužský rod), eine (ženský rod), ein (stredný rod)

V tejto lekcii sa budeme zaoberať neurčitým členom, jeho skloňovaním a používaním.

--------------------------------------------------------------------------------------

JEDNOTNÉ ČÍSLO

--------------------------------------------------------------------------------------

Mužský rod

N -  ein

G -  eines (v 2. páde mužského rodu má podstatné meno príponu (koncovku) – s/ - es )

D - einem

A - einen

z. B.: (zum Beispiel – napríklad)

ein Mann, eines Mannes, einem Mann, einen Mann;

ein Fehler, eines Fehlers, einem Fehler, einen Fehler...

--------------------------------------------------------------------------------------

Stredný rod

N - ein

G - eines (koncovka s/ - es)

D - einem

A - ein

z. B.:

ein Buch, eines Buch(e)s, einem Buch, ein Buch;

ein Theater, eines Theaters, einem Theater, ein Theater,

--------------------------------------------------------------------------------------

Ženský rod

N - eine

G - einer

D - einer

A - eine

z. B.:

eine Schule, einer Schule, einer Schule, eine Schule;

eine Klasse, einer Klasse, einer Klasse, eine Klasse,

--------------------------------------------------------------------------------------

MNOŽNÉ ČÍSLO

--------------------------------------------------------------------------------------

Neurčitý člen množné číslo nemá – to znamená, že podstatné mená použijeme bez člena.

z. B.:

Dort steht ein Mann. – Dort stehen Männer. (Tam stojí nejaký/ jeden muž. – Tam stoja muži.)

Neurčitý člen používame, ak rozprávame o neznámej veci alebo niečo spomenieme prvýkrát ako neznámu informáciu. Neurčitý člen zvyčajne prekladáme do slovenčiny ako jeden, akýsi, nejaký.

Ich habe einen Hund. Mám psa.

Der Hund ist klein und schwarz. Ten pes je malý a čierny.

Aussehen und Persönlichkeit

Aussehen Wortschatz

Ich habe… * Er hat… * Sie hat… * Sie haben…

braune/grüne/blaue/… Augen	hnedé/zelené/modré/… očí
lange/kurze/glatte/wellige/... Haare	dlhé/krátke/rovné/kučeravé/... vlasy
blonde/schwarze/braune/rote... Haare	blond/čierne/hnedé/červené/… vlasy

Ich bin... * Er ist... * Sie ist... * Sie sind...

schlank / dünn	chudý
mollig / dick	tučný
groß	vysoký
klein	nízky
alt	starý
jung	mladý
hübsch / nett / schön	pekný
unattraktiv / hässlich	škaredý

Der menschlichte Körper:

das Auge, -n	oko
die Nase, -n	nos
die Hand, ¨-e	ruka
der Finger, -	prst
das Ohr, -en	ucho
der Mund	ústa
der Hals	krk
die Schulter, -n	plecia
der Arm, -e	paže
die Brust	hruď
der Ellenbogen, -	lakeť
der Rücken	chrbát
der Bauch	brucho
das Knie, -	koleno
das Bein, -e	noha
der Fuß, ¨-e	chodidlo
die Zehe, -n	päta

Kleidungsstücke

die Brille der Hut, ¨-e das Hemd	okuliare klobúk košeľa
der Mantel, ¨-	kabát
die Bluse, -n	blúzka
der Handschuh, -e	rukavica
das Hemd, -en	tričko
die Hose, -n	nohavice
die Jacke, -n	sveter
das Kleid, -er	šaty
die Kleidung, -en	oblečenie
die Krawatte, -n	kravata
der Pullover, -	pulóver, sveter
der Rock, ¨-e	sukňa
der Schuh, -e	topánka
die Socke, -n	ponožka
die Strumpfhose, -n	pančuchy
der Stiefel, -	čižmy, topánky
die Jeans	rifle
die Mütze, -n	čiapka
das T-Shirt	tielko

Eigenschaften:

Ich bin... *Er ist... * Sie ist... * Sie sind...

chaotisch	zmätený, chaotický, zbrklý
dumm	hlúpy
einfallslos	nekreatívny
ernst	vážny, seriózny
exzentrisch	excentrický, výstredný
faul	lenivý
fleißig	pracovitý
freundlich	priateľský
gesellig	spoločenský
heiter	veselý
intelligent	inteligentný
interessant	zaujímavý
kreativ	tvorivý
laut	hlučný
locker	uvoľnený
lustig	vtipný
musikalisch	hudobne nadaný
nett	milý
nervös	nervózny
offen	otvorený
ruhig	pokojný, tichý
selbstsicher	sebavedomý, sebaistý
schüchtern	hanblivý
sportlich	športový typ
steif	neprirodzený
sympathisch	sympatický, pohľadný
unsympathisch	nesympatický
unfreundlich	nepriateľský
unsicher	neistý

Vírusy

( úvod do počítačových vírusov )

1986 prvý vírus BRAIN => obsahoval adresy a tel. čísla tvorcov.

Počítačový vírus je program, ktorý bez vedomia užívateľa počítača sa pripája, prepisuje alebo inak modifikuje iné programy, dokumenty, systémové oblasti HDD s cieľom vlastnej reprodukcie. Okrem vlastnej reprodukcie môže kód vírusu vykonávať rôzne grafické, zvukové, textové efekty, ale aj deštrukčnú čínnosť (mazanie, modifikáciu súborov alebo sektorov HDD).

Trojský kôň je program, ktorý v sebe ukrýva okrem legálnej a viditeľnej časti aj tajnú časť, ktorá vykonáva utajenú
činnosť. Utajená činnosť môže mať deštruktívny charakter, alebo charakter nelegálneho získavania informácií z napadnutého počítača. Moderné trojské kone sa rozširujú Internetom a sprístupnia napadnutý počítač útočníkovi. Trojské kone však nemajú schopnosť samostatného kopírovania sa a šírenia sa v systéme. Fungujú ako samostatné programy vo forme samostatného súboru (neukrývajú sa v iných súboroch ani sa s ich pomocou nerozširujú).

Červ je program, ktorý je schopný rozširovať svoje kópie do iných počítačových systémov, k čomu využíva najmä rôzne sieťové služby (napr. e-mail). Je samostatný, neukrýva sa do žiadnych iných hostiteľských programov.

Druhy vírusov 

Vírusy majú množstvo rôznych podôb. Aby sme sa proti vírusom dokázali úspešne brániť a v prípade infekcie sme dokázali predvídať, čo vírus urobí, musíme pochopiť aké rôzne techniky na oklamanie užívateľa vírusy používajú.

Rozdelenie na rezidentné a nerezidentné 

• Rezidentné – ak sa dostanú do OP spolu s hostiteľským programom, prevezmú riadenie počítača a ostávajú natrvalo v OP, teda aj po ukončení behu hostiteľského programu. Počas svojho pôsobenia napádajú ďalšie spúšťané programy a vykonávajú rôzne akcie akcie (viď. „Fázy pôsobenia vírusu v počítači“). 
• Nerezidentné – po preniknutí do OP okamžite vykonajú činnosť – kopírovanie, príp. inú akciu a odovzdajú riadenie hostiteľskému programu. Neostávajú aktívne v OP. Nie sú veľmi rozšírené. 

Najbežnejšie typy vírusov

• BOOT vírus 
• Súborový vírus 
• makro vírus 
• skriptový vírus 
• satelitný vírus 
• adresárový vírus 

BOOT vírus sa po aktivácií zvyčajne presunie do boot sektora logického disku, najčastejšie do boot sektora MDR. Pri najbližšom štarte sa vírus spúšťa v BIOSe ako prvý, ešte pred OS = deštrukcia.

Súborové vírusy – najbežnejšie. Na svoju replikáciu využívajú telo iného programu, najčastejšie sa pripája na koniec tela hostiteľského programu, po spustení nakazeného súboru sa vykonáva kód vírusu, ktorý buď uskutoční priamu akciu, alebo sa stane pamäťovo rezidentný a následne infikuje ďalšie späšťatelné súbory.

Skriptový vírus – napísaný v skriptovacom jazyku – šíri sa buď ako samostatný vírus alebo ako súčasť iných súborov (outlook, outlook express)

Satelitný vírus – Šíri sa pomocou OS Windows alebo DOS. Pre tieto OS je charakteristické, že spúšťajú súbory s príponou .bat, .com , . exe => takýto súbor je súčasťou súborou .exe a spoločne sa so súborom aktivuje aj kód vírusu, ktorý zabezpečí svoju replikáciu.

Adresový vírus – napáda iné spustiteľné súbory, prepisuje v adresári smerník na ich začiatku tak, aby ukazovali na začiatok vírusu. Samotný vírus sa spustí prvý a následne sa spustí pôvodný vírus.

Makrovírus – Je dnes najrozšírenejší. Makrovírus sa aktivuje už samotných prezretím dokumentu. Jeho činnosť je riadená makrojazykom príslušnej aplikácie. Štandardný spôsob šírenia spočíva v nasledovnom postupe:

• jeho po načítaní zavíreného dokumentu aplikácia spúšťa chod vírusu, ktorý pri rôznych sprievodných akciách zabezpečí napadnutie globálnej šablóny.
• Zavírené šablóny sa vkladajú do ďaleších dokumentov a tým ich infiltrujú. 

Súborové vírusy

Napádajú a infikujú súbory, ktoré potom slúžia ako „hostiteľ“, poskytujú vírusu úkryt a umožňujú vírusu spúšťať sa v OP. Vždy musí ísť o spustiteľné súbory, najčastejšie typov .com, .exe, .ovl, .bin, .obj, .prg atď.
Podľa spôsobu, akým vírusy napádajú hostiteľské súbory, ich ďalej delíme na:

• Predlžujúce – vírus sa umiestni buď celý na začiatok súboru, alebo na začiatok umiestni svoju hlavičku a telo uloží na koneic súboru. Hostiteľský program nie je vírusom zničený, normálne sa dokáže spustiť, ale spolu s ním sa spúšťa aj vírus. Zväčšenie veľkosti súboru je možné za normálnych okolností zistiť jednoduchým pohľadom cez Prieskumníka, Norton Commanderom, príkazom DIR a pod., ak však vírus používa techniku Stealth, dokáže všetky zmeny vykonané na súboroch ukryť. 
• Medzerové – pre svoje ukrytie využívajú medzery v niektorých spustiteľných súboroch (napr. command.com), potomne dôjde k predĺženiu hostiteľského súboru. 
• Prepisujúce vírusy – nepredlžujú veľkosť súboru, ale hostiteľský program priamo prepíšu vlastným kódom („telom“). Potom sa hostiteľský program stáva nefunčným, pokus o spustenie programu vyvolá len aktivovanie vírusu. Pôsobenie takého druhu vírusu v počítači rýchlo znefunkční väčšinu programov, čím sa vírus stáva nápadným a je rýchlo odhalený a zničený. Preto sa veľmi nerozširujú. 
• Duplikujúce – hostiteľský program nezničia, ale vytvoria si jeho kópiu a tú napadnú. Zabezpečia, že nie je spúšťaný „originálny“ program, ale jeho infikovaná kópia. 
• Makrovírusy – sú vírusy napísané v jazyku Visual Basic ako makro niektorej aplikácie (Word, Excel, AmiPro, AutoCAD). Využívajú schopnosť spomínaných aplikácií uchovávať makrá jako súčasť dokumentu a takto dokážu napádať ďalšie dokumenty a šíriť sa pomocou nich. Mnohé makrovírusy majú schopnosť napádať dokumenty aj spustiteľné súbory – tým sa ich nebezpečnosť ešte zvyšuje. Nebezpečenstvo zo strany makrovírusov je umocnené ešte ďalšími efektami.

Dokumenty ako „nespustiteľné súbory“ stále ešte pre mnohých užívateľov predstavujú „bezpečné súbory“,
ktoré netreba kontrolovať na prítomnosť vírusov. Najviac sa makrovírusy rozširujú prostredníctvom dokumentov MS Wordu, uložených vo formáte .doc. Pritom ochrana pred makrovírusmi práve v prostredí Wordu je úplne jednoduchá – stačí dokumenty ukladať vo formáte, ktorý spolu s dokumentom neukladá makrá, teda .rtf, prípadne .txt. Formát .rtf zachová formátovanie textu, a to že makrá neukladá, v absolútnej väčšine prípadov nikomu nevadí, pretože makrá aj tak využíva nepatrná skupina užívateľov.

Existujú ďalšie špeciálne druhy súborových vírusov – Kernel-vírusy, Retrovírusy a Klástrové vírusy, ich
podrobný opis pôsobenia už vyžaduje špeciálne znalosti z oblasti programovania vírusov a z hľadiska užívatela nemá ich opis valný význam.

Bootovacie vírusy

Tieto vírusy napádajú bootovacie oblasti diskiet a pevných diskov. Oproti súborovým vírusom sú v mnohých
ohľadoch účinnejšie: Boot sektor je bežnými prostriedkami užívateľovi neprístupný, má ho každá disketa aj disk formátované MS DOSom, resp. Windows, sú tu umiestnené štartovacie súbory operačného systému, takže okamžite po štarte počítača sa obsah boot sektoru načíta do operačnej pamäti. Vírusy využívajúce boot sektor sú „agresívnejšie“ – vďaka umiestneniu sa dostávajú do operačnej pamäti okamžite po spustení počítača. Prostredníctvom boot sektorov sa infekcia ľahko šíri – infikovať je možné aj diskety, ktoré obsahujú iba jednoduché dátové, prípadne neobsahujú vôbec žiadne súbory. Odhalenie vírusov v boot sektore je obtiažnejšie, ako detekovanie súborového vírusu. Ďalšie nebezpečenstvo týchto vírusov spočíva v tom, že niekedy „omylom“ – chybou práce samotného vírusu - prepíšu FAT tabuľku či inú dôležitú oblasť, obsahujúcu údaje o uložených súboroch na disku a tým dôjde k nevratnej strate všetkých dát uložených na disku.

Ochrana pred vírusmi => antivírus, firewall

IP adresovanie

Kombinácia znakov (sieťová adresa) alebo číslic (host adresa) vytvára jedinečnú adresu pre každé zariadenie v sieti. Každý počítač v TCP/IP sieti musí mať jedinečný identifikátor alebo IP adresu. Táto adresa pracuje na 3 vrstve, umožňuje jednému počítaču nájsť iný. Všetky počítače majú jedinečnú fyzickú adresu, známu ako MAC, pracuje na 2 vrstve.

IP adresa je 32 bitová sekvencia 1 a 0. Je zapísaná ako 4 decimálne, bodkou oddelené čísla. Tomuto sa  hovorí  bodkový desiatkový formát. Každá časť IP adresy je zvaná oktet (vždy 8 bitov) oddelených bodkou.

Desiatkové a dvojkové konverzie

Sú dve možnosti. Buď použijete tabuľku (resp. po pár týždňoch to už budete vedieť naspamäť).

Alebo vypočítate:


Z binárneho na desiatkovú: 01100101 = 64+32+0+0+4+0+1 = 101
Z desiatkovej do binárneho: 101 = čoho súčet sa bude = 101,64,32,16,8,4,2,1=1100101

Adresovanie v IPv4

Routre posúvajú pakety z originálnej siete do cieľovej cez IP protokol. Paket obsahuje identifikátor zdroja a cieľa. Použitím cieľovej adresy pre použitú sieť, router môže doručiť packet do správnej siete. Keď packet príde na router, pripojený na cieľovú sieť, router použije IP adresu na nájdenie príslušného počítača pripojeného do siete. Podobne ako na pošte. 

IP adresa má 2 časti: 

• 1 časť (sieťová) identifikuje sieť
• 2 časť (hostovská) počítač alebo zariadenie. 

Napr. 192.168.1.0 / 24

Maska určuje, ktorá časť IP adresy je sieťová a ktorá hostovská. Maska v binárnom kóde vyzerá takto:

IP adresa v binárnom kóde vyzerá takto: 11000000.10101000.00000001.00000000

Maska siete v binárnom kóde takto:        11111111.11111111.11111111.00000000

Červeným je označená sieťová časť IP adresy a modrým hostovská časť IP adresy. (Pre podrobnejšie vysvetlenie výpočtu si prečítajte >>tento<< článok) 

Každá IP adresa má oktetový rozsah siete, ktorý je v rozsahu 0-256. 

Adresy sú rozdelené na triedy podľa veľkosti. A,B,C,D.

Triedy A,B,C,D a IP adresy

IP adresy sú rozdelené do tried podľa veľkosti. Každá 32 bitová IP adresa je rozdelená na adresu siete (ID siete - podľa masky tam, kde sú jednotky) a zvyšok je pre počítače (ID host - podľa masky tam, kde sú nuly). Bitová sekvencia na začiatku určuje tip siete A,B,C,D,E.

• Trieda A bola navrhnutá pre extrémne veľké siete, viac než 16 miliónov hostiteľských adries, v tejto sieti sa používa na identifikáciu siete len 1. oktet, zvyšné 3 sú pre hostiteľské adresy. Prvý bit je vždy 0. Pre sieť môžeme použiť rozsah od 1-126, 0 a 127 sú rezervované. Adresa 127.0.0.0 je vyhradená pre slučkové testovanie. Počítač posiela pakety sám sebe!
• Trieda B bola navrhnutá pre veľmi rozľahlé siete. Na identifikovanie sieťovej adresy sa využívajú prvé dva oktety. Prvé dva bity 1. oktetu sú vždy 10. Môže sa použiť rozsah 128-191
• Trieda C bola určená pre malé siete, maximálny počet užívateľov je 254. 1. tri bity 1. oktetu vždy začínajú 110, rozsah adries je 192-223
• Trieda D bola na povolenie multicasting v IP adresách. Prvé bity začínajú 1110, rozsah je 224-239
• Trieda E je určená pre výskum, v internete sa nepoužíva, začína 1111, rozsah 240-255

Rezervované IP adresy

Niektoré adresy sú rezervované a nemôžu byť použité v sieti.

• adresy siete na identifikáciu siete (ID siete) , končí 0, napr. 192.168.1.0
• adresa broadcastu, vyšle sa všetkým PC s sieti, končí 255, napr. 192.168.1.255

Verejné a privátne adresy

V internete je potrebné, aby každý mal jedinečnú IP adresu. Zabezpečuje to Network Information Center (InterNIC). RFC vyčlenil 3 bloky adries pre privátne použitie, sú vybraté z A,B,C triedy. Preklad privátnych adries na verejné má na starosti Network Address Translation (NAT).

• Verejné adresy - sú jedinečné, dva mašiny, ktoré sú pripojené na verejnú sieť, nemôžu mať rovnakú IP adresu, pretože verejné adresy sú globálne a štandardizované. Sú prideľované Internet service provider (ISP). Rozsah IP adries sa stával nedostatočný, preto bol vyvinuté nové adresové schémy ako classless intermain routing (CIDR) a IPv6.
• Privátne IP adresy - privátne siete, ktoré nie sú pripojené do internetu, môžu používať akékoľvek IP adresy, ale vo vnútornej sieti musia byť jedinečné.

(Viac o NAT sa dočítate v >>tomto<<  článku)

Príklad na výpočet podsietí

Takže, tu je menší príklad na výpočet jednoduchej siete. Tú popísanú časť v druhom papieri si nevšímajte a poslednú vetu zadania "Uistite sa, že ľubovoľná IP adresa v LAN C bude nižšia ako v LAN D" ignorujeme.

Tu je postup môjho riešenia (výsledné riešenie zhrniem v prehľadnej tabuľke):

Takže, základná IP adresa je 192.168.128.0 /23 (maska). Prevedieme do binárneho kódu.

IP adresa základnej siete: 11000000.10101000.10000000.00000000 => 192.168.128.0
Maska základnej siete:     11111111.11111111.11111110.00000000 => 255.255.254.0

1) Vypočítame koľko IP adries môžeme maximálne použiť pre túto sieť:

Počet núl v maske označuje hostovskú časť - čiže ich spočítame. Je ich 9.

Dva na deviatu = 210 - 2 (po starom sa odpočítavajú vždy 2 subnety) = maximálne 510 IP adries.

My pre našu novú sieť potrebujeme iba 219 (spočítame všetky počítače v sieti).

2) Masky jednotlivých podsietí si môžeme overiť (ale v zadaní sú už vypočítané). Všimnite si, že subsiete sú pri výpočte hierarchicky usporiadané od najväčšej po najmenšiu. Nie vždy sa stane, že ich mať už v zadaní usporiadané takto. Vždy ich usporiadajte od najväčšej po najmenšiu! Je to dôležité pri výpočte.... Vysvetlíme si nižšie.

LAN A (120 PC) => 7 bitov => 11111111.11111111.11111111.10000000  / 25
LAN B (46 PC) => 6 bitov => 11111111.11111111.11111111.11000000 / 26
LAN C (27 PC) => 5 bitov => 11111111.11111111.11111111.11100000  / 27
LAN D (16 PC) => 5 bitov => 11111111.11111111.11111111.11100000  / 27
LAN E (10 PC) => 4 bity => 11111111.11111111.11111111.11110000  / 28

Pre vysvetlenie (ak ste nečítali >>tento<< článok): ID siete | ID podsiete | ID hostov

3) Teraz ideme vypočítať ID, HostMin, HostMax a Broadcast LAN A :

ID hlavnej siete:  11000000.10101000.10000000.00000000   => 192.168.128.0
Maska  Lan A:   11111111.11111111.11111111.10000000   => 255.255.255.128

AND                  _________________________________

ID Lan A:          11000000.10101000.10000000.00000000   => 192.168.128.0
Host Min:          11000000.10101000.10000000.00000001   => 192.168.128.1
Host Max:         11000000.10101000.10000000.01111110   => 192.168.128.126
Broadcast:         11000000.10101000.10000000.01111111   => 192.168.128.127

Tak isto postupujeme pri Lan B, C, D a E. Menší rozdiel je v tom (oproti predchádzajúcemu článku, kde bol použitý na vysvetlenie trochu iný typ zadania), že pri výpočte už nevychádzame z ID hlavnej siete...

ID hlavnej siete:  11000000.10101000.10000000.00000000   => 192.168.128.0
Maska  Lan B:   11111111.11111111.11111111.11000000   => 255.255.255.192

AND                  _________________________________

ID Lan A:          11000000.10101000.10000000.00000000   => 192.168.128.0

... ale pokračujeme od broadcastovej (poslednej) IP adresy predošlej subsiete. (Pre toto je dôležité to hierarchické usporiadanie!)

Čiže:

Maska Lan B:  11111111.11111111.11111111.11000000  =>  255.255.255.192
ID Lan B:          11000000.10101000.10000000.10000000   => 192.168.128.128
Host Min:          11000000.10101000.10000000.10000001   => 192.168.128.129
Host Max:         11000000.10101000.10000000.10111110   => 192.168.128.190
Broadcast:         11000000.10101000.10000000.10111111   => 192.168.128.191

Všimnite si, že sa potom mení už len hostovská časť! Časť podsiete sa už nemení!

Maska Lan C:   11111111.11111111.11111111.11100000  =>  255.255.255.224
ID Lan C:          11000000.10101000.10000000.11000000   => 192.168.128.192
Host Min:          11000000.10101000.10000000.11000001   => 192.168.128.193
Host Max:         11000000.10101000.10000000.11011110   => 192.168.128.222
Broadcast:         11000000.10101000.10000000.11011111   => 192.168.128.223

Maska Lan D:   11111111.11111111.11111111.11100000  =>  255.255.255.224
ID Lan D:          11000000.10101000.10000000.11100000   => 192.168.128.224
Host Min:          11000000.10101000.10000000.11100001   => 192.168.128.225
Host Max:         11000000.10101000.10000000.11111110   => 192.168.128.254
Broadcast:         11000000.10101000.10000000.11111111   => 192.168.128.255

Výpočet subnetu E by mohol vyzerať takto:

Maska Lan E:   11111111.11111111.11111111.11110000  =>  255.255.255.240
ID Lan E:          11000000.10101000.10000001.00000000   => 192.168.129.0
Host Min:          11000000.10101000.10000001.00000001   => 192.168.129.1
Host Max:         11000000.10101000.10000001.00001110   => 192.168.129.14
Broadcast:         11000000.10101000.10000001.00001111   => 192.168.128.15

Výsledky si môžeme overiť s výsledkami v IP kalkulačke:

Ako vidíte, výpočty sú správne. Inak, na toto existuje oveľa jednoduchší spôsob (vraj) cez štvorcovú metódu, ktorú som zatiaľ nevygooglil... Takže až nájdem jednoduchší spôsob, dám sem postup výpočtu.
Dúfam, že som vám aspoň trochu pomohol a nedoplietol vás ešte viac :)

Úvod do Delphi

Nasledujúci článok znovu nie je z mojej hlavy (ak chcete zobraziť pôvodnú stránku, kliknite na tento link) a vopred sa za to ospravedlňujem. Ale myslím, že lepšie a prehľadnejšie by som to ja sám asi nenapísal. Takže, ideme na to. Delphi je objektovo orientovaný programovací jazyk (ďalej už len OOP), ktorý sa vyvinul z Pascalu a v súčastnosti sa využíva iba ako didaktická pomôcka na výučbu programovania. Odporúča sa, aby ste mali už zvládnuté základy Pascalu - kvôli základom algoritmizácie.

Pokiaľ ste sa doteraz lámali iba v Pascale, v Delphi vás určite poteší nové prostredie:

• Hlavné okno - v hornej časti obrazovky. Slúži na ovládanie celého prostredia. Zabezpečuje správu nášho projektu. Hlavné okno ešte pozostáva z niekoľkých častí:
• Titulok - v titulku je názov programu Delphi s verziou a názov projektu, ktorý je práve otvorený. V Delphi môžeme vždy pracovať iba s jedným projektom. Ak otvoríme nový, starý projekt sa automaticky zatvorí.
• Menu - prístup ku všetkým funkciám, ktoré prostredie Delphi ponúka
• Panel nástrojov (Speedbar) - ikonky pre rýchly prístup k najviac používaným funkciám (dá sa prispôsobiť) Tieto tri časti hlavého okna nájdeme takmer v každom windowsovskom programe. Štvrtá časť je už pre Delphi špecifická.
• Paleta komponentov - sklad komponent, ktoré sa dajú vkladať na formulár 
• Komponent - množina funkcií, ktoré sú zviazané do jedného "úhľadného balíčka" a sú k dispozícii na opätovné použitie. Komponentom je tak tlačidlo, na ktoré môže užívateľ kliknúť a vyvolať tak určitú funkciu; podobne je komponentom aj editačné pole, do ktorého užívateľ zapisuje text.
• Návrh formulára (Form Designer) - zachytáva podobu daného formuláru v dobe návrhu, teda nie za behu. Formulár je vlastne okno, v ktorom bude aplikácia bežať.
• Inšpektor objektov (Object Inspector) - pomocou neho môžeme definovať hodnoty vlastností komponentu alebo formulára. Napríklad môžeme nastaviť farbu formulára, jeho názov, typ a veľkosť písma textu, ktorý bude na ňom vypísaný.
• Editor kódu - programový kód napísaný v jazyku Pascal, neskôr sa mu budeme snažiť porozumieť

Ako začať?

Najprv musíme vytvoriť nový projekt. Keď spustíme Delphi, môže sa otvoriť okno posledného projektu, s ktorým sme pracovali. Aby sme mohli začať od začiatku v menuFile zvolíme New Application alebo stlačíme ikonku a vyberieme si Application. Tým sa zatvorí starý projekt (možno budete upozornený na uloženie niektorých súborov) a otvorí sa nový prázdny projekt.
Vytvorí sa prázdny formulár Form1 - každý projekt (aplikácia) obsahuje aspoň jeden formulár - je to Windows okno, ktoré je zatiaľ prázdne, ale neskôr sem budeme ukladať rôzne komponenty ako tlačidlá, obrázky, texty, editovacie okienka a pod.
Vytvorí sa ešte jeden veľmi dôležitý súbor - bude obsahovať samotný popis programu, ktorý bude niečo robiť s formulárom. Na začiatku tento program "skoro" nič neobsahuje - delphi sem automaticky dalo minimálnu informáciu, ktorá je potrebná, aby bol projekt kompletný.
Týmto príkazom sme vlastne vytvorili nový program, ktorý je síce nanič, lebo je prázdny, ale je funkčný. To znamená môžeme ho spustiť.
Hoci sme sa veľa nenarobili, vytvorili sme aplikáciu so systémovým menu a tlačidlami: Minimize, Maximize a Close. Môžete zmeniť veľkosť formulára ťahaním jeho okrajov, premiestňovať ťahaním titulku, amximalizovať na celú obrazovku alebo minimalizovať ho. Funguje to, ale znova, nie je to veľmi užitočné. Ak sa pozriete na ikonku aplikácie na hlavnom paneli, uvidíte, že niečo nie je v poriadku. namiesto zobrazenia titulku formulára, ukazuje názov projektu, niečo ako Project1. Nastavíme to, keď dáme nový názov projektu pri ukladaní na disk.

Spustenie projektu

Vytvorený projekt možno spustiť príkazom Run z menu Run alebo stlačením klávesu F9 alebo kliknutím na ikonku .
Pred samotným spustením projektu sa ešte vykoná tzv. kompilácia. Keďže počítač jazyku Pascal nerozumie, program Delphi, resp. jeho kompilátor musí počítaču projekt preložiť do strojového jazyka. Tento preklad uloží do súboru s príponou .exe a nakoniec program z tohto súboru spustí.
Pri kompilácii sa okrem iného kontroluje syntaktická správnosť ("gramatika") napísaného projektu. (Kompilátor nemôže preložiť to, čomu nerozumie.) Dá sa spustiť aj samotná kompilácia, teda projekt sa po nej nespustí - cez menu Project a príkaz Compile Project alebo klávesovou skratkou Ctrl+F9. Samotnú kompiláciu vyvolávame väčšinou na otestovanie správnosti zápisu programu.
Ak chcete vidieť výsledok kompilácie, otvorte dialógové okno Enviroment Options (v menu Tools | Options), vyberte kartu Preference sa zaškrtnite možnosť Show Compile Progress. Teraz vyberte Tool | Build All. Po kompilácii sa zobrazí dialógové okno a v ňom informácie o kompilácii.
Všimnime si, že keď spustíme projekt, v titulku Delphi sa objaví slovo [Running] objaví sa jeho ikonka s názvom Project1 aj na hlavnom paneli Windowsu, t.j. beží nová windowsovská aplikácia. Okno spusteného projektu môžeme minimalizovať, maximalizovať.. Ako je vo Windowsoch zvykom, aj tento náš projekt možno ukončiť stlačením na krížik v pravom hornom rohu alebo kombináciou Alt-F4.
Vedľa ikonky na spustenie projektu je ikonka , ktorá slúži na pozastavenie (pauzu) projektu. Vtedy sa v titulku Delphi zobrazí [Stopped]. Po stlačení tejto ikonky sa projekt nezastaví!

Uloženie projektu

Najlepšie a najistejšie je ukladať celý projekt naraz cez príkaz Save All v menu File. Určíme adresár, kam sa má projekt uložiť. Odporúčam, uložiť si každý projekt do nového adresára. Príkazom Save All uložíme všetky súbory, z ktorých projekt pozostáva:

• hlavný projekt je uložený v súbore Project1.dpr
• formulár uloží Delphi ako súbor s príponou .dfm, napr. Unit1.dfm
• kód programu, t.j. súbor s pascalovským programom má príponu .pas, napr. Unit1.pas

Pri ukladaní môžeme zmeniť meno projektu (project1) aj meno programu k formuláru (unit1). Názov, pod ktorým uložíme hlavný projekt *.dpr - bude názvom aplikácie, t.j. zobrazí sa na hlavnom paneli počas behu ako aj v Taskbare. Nanešťastie však nemôžeme dať rovnaký názov aj pre projekt aj pre formulár.

Môžete tiež zmeniť titulok aplikácie na karte Aplication v dialógovom okne Project Options (vyberte Projects | Options) alebo dopísaním riadku kódu do súboru projektu (Aplication.Title := '..')

Súbory projektu

Súbory projektu:

.DPR - textový pascalovský súbor popisuje z čoho sa skladá projekt
.DFM - môže byť textový (závisí od nastavení Delphi) - popisuje formulár, aké a kde sú komponenty
.PAS - pascalovský program, programový popis formulára, čo a ako má formulár robiť

Pri uložení projektu a neskôr aj po spúšťaní aplikácie sa často budú automaticky vytvárať aj súbory s inými príponami:

.RES - tento súbor, ak chýba, tak sa vytvorí automaticky, obsahuje len ikonu aplikácie
.CFG - (textový súbor) nastavenia kompilátora (Options)
.DSK - (textový súbor) informácie o Delphi prostredí (o oknách) - rozloženie okien a súborov počas práce Delphi (pri prenose radšej zmazať)
.DOF - (textový súbor) nastavenia kompilátora
.DCU - preložená programová jednotka - analógia *.tpu v Pascale
.EXE - spustiteľný program

Pozor! Pri prenášaní projektu do iného adresáru alebo na iný disk stačí skopírovať / preniesť .DPR, .DFM, .PAS, prípadne .RES, všetko ostatné sa vytvára kompilátorom. .DSK je lepšie nekopírovať, pretože môže narobiť veľké problémy. Každý formulár (*.dfm) musí mať unit (*.pas)!


Otvorenie projektu

Na otvorenie nami vytvoreného projektu máme niekoľko možností:

• ak sme s ním pracovali iba nedávno, môžeme ho otvoriť príkazom Reopen z menu File
• druhou možnosťou je otvoriť projekt cez príkaz Open Project tiež v menu File
• pri poslednej možnosti - Open v menu File - si treba pamätať, že projekt má príponu .dpr a otvoriť projekt nie unit (súbor s príponou .pas)

Termíny, ktoré by sme si mali osvojiť

• aplikácia, projekt
• editor kódu
• formulár
• kompilácia
• komponent
• objektový inšpektor

Priebežne budem používať informácie z iných stránok (napríklad tejto) ale teraz poďme na ďalší článok, v ktorom si vytvoríme prvý "program" a až potom sa budeme ďalej venovať (tej odpornej) teórií :)